Dnes ráno rýchlo a nepredvídateľne odišiel z tohoto sveta môj milovaný, obetavý manžel PETER, otec jediného syna, ktorý bol aj skvelým fotografom. Fotografii sa venoval viac ako 20rokov, cez ne prinášal ľuďom radosť a zanechával cez ne krásne spomienky. Začínala som pri ňom ako jeho asistentka, keď som zatúžila fotiť ako on, stal sa mi aj učiteľom, mentorom, koučom, tvorili sme skvelý tandem a boli dokonale zorganizovaní, každý z nás vedel, čo je jeho úlohou a ako má vyzerať jeho diel spoločnej práce. Neviem, či nájdem v inom adekvátnu profesionálnu náhradu.

 

Život bez Teba už nebude nikdy tým, čím býval. Mali sme ešte veľa spoločných plánov, tešili sa i spoločne zostarnúť, byť si navzájom oporou, v starobe si užiť ešte veselý život a dobehnúť všetko, čo sme v mladosti, a do nášho zrelého veku, nestihli. Od dnes 28.11.2023 však zostali tieto naše predsavzatia len v rovine nesplnených želaní. Tvoje choré srdiečko vzdalo boj, nepomohli ani záchranári a ich 30-minutová úporná resuscitácia, aj keď som do poslednej chvíle verila v zázrak!

Od dnes mi zostanú len milé spomienky na spoločne prežitých 40rokov v manželstve, plus 3roky nášho študentského randenia. Aj keď sa niekedy vyskytli náročnejšie roky, na všetky budem s láskou spomínať a každý deň pohladím aspoň obraz s Tvojou fotkou a pozdravím Ťa. Už mám pre neho premyslené čestné miesto v obývačke.

V posledných rokoch si bol na mňa veľmi hrdým, tvrdil si aj verejne, že som Ťa už v práci predčila, a Ty len teraz pozoruješ moje napredovanie a s láskou spracúvaš nafotený materiál, že aj to Ti robí nesmiernu radosť. Ale v mojom srdci a očiach zostaneš aj naďalej veľkým vzorom! 

Neuvidíš ma už starnúť a slabnúť, ani vyrastať budúce vnúčence. Neposkytneš viac radu, či slovnú podporu synovi, už nikdy ho nepochváliš a nebude od Teba počuť, ako si na jeho úspechy, hrdý. Ani mne už nepomôžeš pri práci, nenavaríš, nenakúpiš, nepodporíš, neusmerníš. Ani nepohladíš, nepobozkáš. Dokonca už ani nepofrfleš ako každý správny chlap. Zanechal si aj naše 2 mačky, ktoré si mal rád a hýčkal ich, akoby boli našimi deťmi. Neobjímeš a nenavštíviš viac ani mamu, sestru s rodinou, mojich rodičov, či mojich súrodencov s rodinami. Na ďalších stretávkach, ktoré si s nadšením organizoval sa nezvítaš ani so svojimi bývalými spolužiakmi, a v meste, či pri fotení, už nestretneš našich kamarátov, priateľov, kolegov z práce… 

Čo by som dala za Tvoj úsmev, pohladenie, bozk, slovné povzbudenie, alebo občas aj ten prísny pohľad, keď Ti nebolo niečo po vôli, len keby si tu mohol byť s nami a žiť naďalej život, akí sme si vysnívali. Od dnes nás však delí celá vesmírna diaľka, si už vo večnom živote. Tak ma tam prosím, počkaj, aby sme sa, keď príde aj môj čas, mohli opäť stretnúť! Zatiaľ dávaj na nás, tu dolu, pozor a daj aspoň malé znamenie, že si nablízku a tešíš sa z nás všetkých!

Odpusť, ak som Ti niekedy neprávom ublížila, čo i len slovne, či ukrivdila, hnevala sa na Teba…, všetko to bolo aj tak len z lásky ku Tebe, keď si prehliadal moje dobre mienené názory a rady, alebo zo vzájomného nepochopenia rozdielov v myslení mužov a žien.

Ďakujem ešte raz, že som po Tvojom boku, a s Tvojou pomocou a láskou, prežila a zažila krásnych a zmysluplných 40rokov.

ZBOHOM LÁSKA MOJA!